O ČO VLASTNE IDE
Kúpa auta je pre väčšinu z nás, bežných smrteľníkov, takým malým sviatočným dňom. Po spočítaní finančných možností a výbere toho Vášho „miláčika“ zájdete k predajcovi a objednáte si auto. Keďže sa jedná o naozaj hodnotný majetok, samozrejme uvažujete o jeho zabezpečení. Niekto sa uspokojí len s poistením auta, ale väčšina majiteľov nového auta chce mať aj nejakú aktívnu ochranu, aby sa podľa možnosti krádeži auta predišlo. Mnohí ľudia už pred samotnou kúpou auta si zistia možnosti zabezpečenia a prípadne si niečo vyberú, či rovno dohodnú montáž, aby ani na chvíľu auto nebolo ľahkou korisťou pre dlhoprstých.
No a tu Vás u niektorých predajcov áut môže čakať nemilé prekvapenie. Jednoducho Vám oznámia, že jediné možné zabezpečenie auta je to, ktoré Vám oni ponúkajú a ktoré Vám navyše môžu namontovať len oni. A keby ste predsa len nedali na ich „odporúčanie“ a rozhodli sa zabezpečiť si auto niekde inde alebo niečím iným, vraj sa máte rozlúčiť so zárukou na celé auto. Mnohí zákazníci to nazývajú jednoducho vydieranie.
Na Vaše argumenty, že ste mali o zabezpečení inú predstavu než majú oni, že Vy ste chceli alarm s pagerom (alebo GSM alarm, alebo jednoducho len inú značku) Vám predajca stále dookola bľaboce pesničku o neoprávnených zásahoch do elektroinštalácie a strate záruky na auto. Ak Vám aj vyhovuje typ ponúkaného „odporúčaného“ zabezpečenia, prípadne ste sa s ním zmierili ale chcete aby jeho montáž urobil niekto iný, pretože technikovi u predajcu nedôverujete, dočkáte sa ďalšej absurdity. Predajca Vám aj tieto Vaše plány škrtne, aj keby ste si to chceli dať namontovať u iného predajcu tej istej značky áut! Už vidíte, že vysvetľovanie, že zariadenie ktoré ste si pôvodne chceli dať namontovať do auta má všetky potrebné certifikáty a schválenia, že firma ktorá to mala namontovať má platnú koncesiu na montáž zabezpečovacích zariadení a ďalšie argumenty sú zbytočné.
Na Vaše argumenty, že ste mali o zabezpečení inú predstavu než majú oni, že Vy ste chceli alarm s pagerom (alebo GSM alarm, alebo jednoducho len inú značku) Vám predajca stále dookola bľaboce pesničku o neoprávnených zásahoch do elektroinštalácie a strate záruky na auto. Ak Vám aj vyhovuje typ ponúkaného „odporúčaného“ zabezpečenia, prípadne ste sa s ním zmierili ale chcete aby jeho montáž urobil niekto iný, pretože technikovi u predajcu nedôverujete, dočkáte sa ďalšej absurdity. Predajca Vám aj tieto Vaše plány škrtne, aj keby ste si to chceli dať namontovať u iného predajcu tej istej značky áut! Už vidíte, že vysvetľovanie, že zariadenie ktoré ste si pôvodne chceli dať namontovať do auta má všetky potrebné certifikáty a schválenia, že firma ktorá to mala namontovať má platnú koncesiu na montáž zabezpečovacích zariadení a ďalšie argumenty sú zbytočné.
Predajca neoblomne trvá na svojom a väčšina zákazníkov kapituluje, len aby nestratili záruku na nové auto. Potom už len dúfate, že „odporúčané“ či presnejšie nanútené zabezpečovacie zariadenia bude dobré a montážny technik odvedie svoju prácu dobre a nedopadne to ako v tomto prípade.
OTÁZNIKY VO VZDUCHU
Človek by si povedal, že v dnešnej dobe voľného trhu sa podobne môže správať snáď už len monopolný dodávateľ ropy.
Auto predstavuje pre mnohých ľudí jeden z najcennejších kusov majetku čo majú a preto považujeme voľbu jeho ochrany za výsostne súkromnú záležitosť. Ak si kúpite byt alebo postavíte dom, prikáže Vám stavebná firma ako a kým si máte dať objekt zabezpečiť? Alebo Vám snáď pohrozí stratou záruky na statiku a plastové okná keď si tam dáte alarm od niekoho iného?
Kto má právo určovať, že ponúkané zabezpečenie Vám postačuje? Čo si má zákazník počať ak nanútenému zabezpečeniu (či už značke, modelu, alebo princípu) z akéhokoľvek dôvodu nedôveruje? Keď si máte právo vybrať lekára, zubára, právnika, vodoinštalatéra či holiča, prečo si nemôžete vybrať technika pre montáž zabezpečovacieho zariadenia? A to dokonca aj keby ste súhlasili s „odporúčaným“ typom zabezpečenia?
Ak už aj zákazník súhlasí s „odporúčaným“ typom zabezpečenia, prečo si ho nemôže kúpiť inde za lepšiu cenu aj keby si ho nechal namontovať u predajcu kde kupuje auto? Ako by sa asi tváril ten istý predajca áut, keby si šiel kúpiť počítač a predajca mu oznámil, že „odporúčaný“ a zároveň jediný možný monitor, ktorý smie pripojiť k svojmu novému počítaču je 14 palcový čiernobiely za 15.000 Sk, ktorý si navyše musí kúpiť len uňho? Ak by tak neurobil, padá mu záruka na počítač. Asi by mu spadla sánka.
Kto má právo určovať, že ponúkané zabezpečenie Vám postačuje? Čo si má zákazník počať ak nanútenému zabezpečeniu (či už značke, modelu, alebo princípu) z akéhokoľvek dôvodu nedôveruje? Keď si máte právo vybrať lekára, zubára, právnika, vodoinštalatéra či holiča, prečo si nemôžete vybrať technika pre montáž zabezpečovacieho zariadenia? A to dokonca aj keby ste súhlasili s „odporúčaným“ typom zabezpečenia?
Ak už aj zákazník súhlasí s „odporúčaným“ typom zabezpečenia, prečo si ho nemôže kúpiť inde za lepšiu cenu aj keby si ho nechal namontovať u predajcu kde kupuje auto? Ako by sa asi tváril ten istý predajca áut, keby si šiel kúpiť počítač a predajca mu oznámil, že „odporúčaný“ a zároveň jediný možný monitor, ktorý smie pripojiť k svojmu novému počítaču je 14 palcový čiernobiely za 15.000 Sk, ktorý si navyše musí kúpiť len uňho? Ak by tak neurobil, padá mu záruka na počítač. Asi by mu spadla sánka.
PREČO TO ROBIA?
Chvalabohu podobný postoj k svojim zákazníkom nemajú všetci predajcovia a chceme veriť že ich je väčšina. No a tí druhí, na to čo robia, majú svoje dôvody. Elektroinštalácia v aute je dnes naozaj zložitá a nejaký domáci majster bez patričných skúseností a vybavenia môže neodbornou inštaláciou niečo v aute poškodiť. Preto každý predajca ponúka možnosť nechať namontovať zabezpečovacie zariadenie uňho. Ak však zákazníka k tomu núti pod hrozbou straty záruky a neumožní mu namontovanie iného zabezpečovacieho zariadenia alebo na inom mieste, ide mu len o jedno. O peniaze za každú cenu. Predaný a namontovaný alarm znamená dodatočný zisk pre predajcu a prácu pre mechanika. Nehovoriac o tom, že často je cena za nanútené zabezpečenie značne premrštená. Nie je nič zlé na tom, keď sa niekto snaží zarobiť peniaze. Ale malo by to byť v rámci pravidla slušnosti „niečo za niečo“, napríklad keď Vám predajca poskytne na oplátku predĺženú záruku na auto. V opačnom prípade to totiž môžeme považovať, veľmi slušne povedané, za neprimerané.
ČO NA TO ŠTÁTNE ORGÁNY ?
Reči sa hovoria a chlieb sa je. Všetko čo je tu napísané, je možné postaviť do roviny názoru (nášho aj Vášho). A podľa Vašich skúseností to len ako názor predajcovia áut aj berú a ďalej si hudú svoju pesničku o strate záruky. Majú však na to právo? Umožňuje im to zákon, alebo konajú protizákonne? Ako sa na takéto správanie dívajú príslušné štátne orgány? Položili sme im túto otázku za Vás a v druhej časti tohto článku Vám prinesieme ich stanovisko.
